Výstup na Trolltungu (Nórsko)

Do Nórska sa snažíme chodiť aspoň raz za rok na ryby. Keďže však cestujeme autom a je to takmer 3000 km len tam, snažíme sa cestou dávať prestávky, ktoré využívame na túry alebo kochanie sa ľadovcami, vodopádmi či zvieratkami, voľne spiacimi na cestách (áno, tiež nás to v noci zaskočilo, skoro sme tú kravičku a neskôr i ovečky prešli).

Vygooglila som si, že v Nórsku sú tri najzaujímavejšie skaly, na ktoré sa chodia kochať turisti – Trolltunga (známa ako vyplatený trolí jazyk, vyčnievajúci do priestoru na kilometrovou priepasťou), Kjerag (skala zaseknutá v kilometrovej výške medzi dvoma skalami) a Preikestollen – široká skala s taktiež desivou priepasťou.

Na Preikestollen je vraj stúpanie ľahké, vyjdete aj v šľapkách, a je vždy plná turistov. Tú som teda na začiatok hneď vylúčila. Zaujala ma Trolltunga a Kjerag. Ako prvú som naplánovala Trolltungu – dcéram sa páčil výhľad z nej a súhlasili, že to skúsime. V tom čase mali asi 15 a 14 rokov.

Všade písali, že je to náročná túra, trvajúca aspoň osem hodín. Nikde som sa však nedopátrala, koľko kilometrov je dlhá. A tak sme si povedali, že hádam tých osem hodín nebude takých hrozných, že veď to je tak päť hodín hore a tri nadol.

Vyrazili sme a plán bol taký, že sa večer ubytujeme, skoro ráno vstaneme a vyrazíme na skalu. V Nórsku je veľa kempov a nebýva problém nájsť ubytovanie aj na poslednú chvíľu. Ale pri Trolltunge veru áno. Do ôsmej večer sme zháňali ubytovanie, ale nič v blízkosti 20 km nebolo voľné. Pre tento prípad sme mali v aute stan, ale bolo dosť chladno a tak sme do poslednej chvíle dúfali, že niečo nájdeme. Nepodarilo sa..

Museli sme sa vrátiť 20 km, aby v jednom kempingu na lúke plnej blata neďaleko hučiaceho vodopádu našli pre nás jedno voľné miesto. Dohodli sme sa, že deti budú spať v stane a my v aute. Bolo asi 18 stupňov, v noci možno 10. Ja som nemohla spať pre hučiaci vodopád, zimu a tvrdú podlahu, deti nemohli spať, lebo im bola zima. Podarilo sa nám zaspať až nadránom, a preto sme skoro ráno nevládali vstať a ísť na túru. Kým sme zbalili stan, naložili veci do auta  a došli na parkovisko k Trolltunge (už to k nej bolo asi 50 km), bolo 11 hodín.

Zúfalo sme premýšľali, čo teraz – vydať sa na túru, nevydať? Bolo však nádherné počasie, slnko a asi 24 stupňov. Do karát nám hral aj fakt, že v tom čase (júl) zapadalo slnko až o 23.00, a teda sme mali na túru, ktorá mala trvať osem hodín, až  12 hodín.  A to by sme mali s rezervou stihnúť. Povedala som vám však, že nie sme žiadni trénovaní borci? No, veď sa to ukázalo.

Zaparkovali sme auto, podarilo sa nám zistiť, ako zaplatiť parkovné v automate a rozhliadli sme sa okolo seba. Turistov nebolo priveľa, ale súvislo chodili. Pri parkovisku bola lanovka, ktorá vás mala vyniesť cez prvý a najväčší stupák. V tom čase (rok 2015) už ale nefungovala. Niektorí ľudia sa rozhodli nejsť po kopci, ale šliapať po drevených trámoch lanovky, vyzeralo to ako akési schody až hore na kopec. Bol tam však nápis vstup zakázaný a navyše sa mi zdali byť schody privysoké, preto sme sa rozhodli ísť klasicky po kopci.

Prvú asi hodinu a pol to bolo nekonečné šliapanie po kameňoch, občas klzkých, občas privysokých, sme tam sa preklápajúcich. Keď sme stupák vyliezli, nadšene sme sa tešili, že sme to dali a že teraz už pôjdeme možno hodinu po hrebeni kopca.

Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme na vrchole zbadali tabuľu: Trolltunga, 10 km.

„KOĽKO?!“ zrúkol manžel.

„KOĽKO?!“ zjačali deti.

„Toľko?!“ vzdychla som si ja.

Čo teraz? Skutočne sme mali pocit, že nevládzeme prejsť už ani kilometer, nieto ešte 10. Potom mi napadla strašná myšlienka – ak je to 10 km tam, znamená to aj 10 km naspäť! A cca kilometer sme už vyšliapali. Spolu je to teda približne 22 km, toľko som ešte nikdy na žiadnej túre neprešla!

Stáli sme tam na hrebeni a premýšľali, čo ďalej. Aj ostatní turisti sa zastavovali pri tabuli a premýšľali, čo a ako. Drvivá väčšina šla ďalej. Len jeden Japonec sa rozlúčil s partnerkou a rozhodol sa ísť spať. Dali si bozk na líce a keď som sa ho spýtala, prečo nechce ísť, povedal, že je to veľmi ďaleko a že to nedá.

To sme si mysleli aj my. Nerozhodne sme postávali a premýšľali, čo ďalej. Bolo 12 hodín a my sme stále boli len na začiatku. Napokon sme sa rozhodli ísť. Ďalšie asi štyri hodiny sme šli rôznymi kopčekmi hore, dole, po rovine, hore, dole, zase hore, dole.. Krajina sa nám už zlievala, ledva sme sa plazili a koniec v nedohľadne.

Boli štyri hodiny popoludní a my sme ešte neboli ani v cieli. Potom sme  stretli našich českých bratov, ktorí nás povzbudili: „Nebojte sa, je to jenom kousek, už tu Trolltungu i vidno,“ povedal mi jeden.

„Fakt?“ potešila som sa. „Kde?“

„Tam,“ ukázal rukou na miesto podľa môjho odhadu asi 20 km ďaleko, kde bolo vidieť malé bodky, akože postavy turistov.

„Nie!“ takmer som sa rozplakala. „To ste mi nemali ani ukazovať, lepšie bolo nevedieť, kde to až je!“ zúfala som si.

„To dáte!“ povzbudzoval nás.

Nohy som si už necítila a bedrové kĺby ma doslova pálili. Jediný, kto z nás mal energiu, bola čivava, ktorá išla vedľa nás. A ľudia sa jej tešili – turisti, vlečúci sa rovnako ako my, vraveli: Aha, pozri, čivavka, keď to dala ona, musíme aj my!

A tak sme znova vliekli bez prestávok, obeda, s čoraz menšími zásobami ďalej a ďalej, až sme dorazili na koniec našej cesty.

„Dokázali sme, dokázali!“ strašne sme sa tešili.

Sadli sme si na chvíľku a pozerali, ako sa turisti na skale fotia. Vždy jeden z diaľky fotil, a ďalší išiel na skalu pózovať. Na fotkách nevyzerá tá Trolltunga až tak strašne, ale bola strašidelná! Keď ste na ten vyplazený jazyk vyliezli, pod vami kilometrová hĺbka, veru vám nebolo všetko jedno!

Deti si chceli sadnúť na samý kraj skaly a hompáľať nohami, aby mali pekné fotky, čo sme im zakázali. Potom celú cestu hundrali, na čo šli taký kus cesty, keď ani nebudú mať pekné fotky!
Ale naozaj, nedalo sa to… Niektorí ľudia šli úplne na kraj, niektorí stáli na rukách, ďalší si sadali úplne na kraj. Len som sa na nich pozrela a bolo mi na vracanie, fakt ma úplne napínalo. Ale ono je to aj tým, že výšky nemám rada. Celé detstvo sa mi snívalo, že padám zo skaly a ten strach mi nejako ostal. Napriek tomu som na ten jazyk vyliezla aj ja, hoci s nohami ako huspenina.

Jeden Rus prišiel na Trolltungu so svojím psom, myslím, že to bol malamut. Začal ho ťahať na vodítku na skalu.

Ja som na neho kričala? „Net, sabáku net!“ (Nie, psa nie!)
Ale on mi na to povedal: „Da! On chrabrij!“ (Áno, on je odvážny!) a odvliekol psa až na samý okraj priepasti. Bola som šťastná, keď ho konečne pustil a vrátili sa na pevnú zem.

Na skalu sme napokon vyliezli všetci a urobili si pár fotiek.  Ja som si chcela sadnúť trošku bližšie ku kraju, ale aj môj kričal, nech sa to neopovážim urobiť. Išla som najďalej, ako mi to moje roztrasené nohy dovolili – myslela som si, že som takmer na kraji, ale na fotkách vidieť, že som len kdesi v strede.

Nemohli sme ani dlho posedieť, lebo už bolo skoro sedem hodín večer a tak sme sa pustili na cestu spať, opäť cez hory a dole a rovinky, a hory a doly a rovinky a hory a doly.. Bolo niečo po deviatej večer, keď sme prišli k záverečnému stupáku – teda teraz už vlastne klesaniu.

Hovorili sme si, už len kúsok, už len kúsok.. Už len tento kopec a sme pri aute! Boli sme hladní, smädní a ubolení. Len čivava sa tvárila, že je všetko v poriadku.

Začali sme zostupovať. Zostup sa nám zdal nekonečný. To sme skutočne išli toľko veľa hore? Museli ste dávať pozor na každú skalu, kolená začali bolieť, stehná páliť. Manžel stále spomaľoval, odišli mu obidve kolená, musel ísť len veľmi pomaly.

V tomto stave som dostala paniku, že sa už NIKDY dole nedostaneme!

„Počúvaj, ja nemôžem ísť tak pomaly, začínam panikáriť,“ privravela som sa mu.  „Môžem ísť dole? Počkám vás tam, vyberiem z batohu horalky, prídem vám oproti,“ snažila som sa ho navnadiť.

„Choď,“ mykol plecami, ale tváril sa útrpne.

A tak som ja s jedno dcérou išla dole rýchlejšie, a oni pomalšie za nami. Už bola skoro tma, keď sme sa o jedenástej večer dostali dole. Ak odrátam hodinu, čo sme sa fotili a oddychovali, tak sme išli jedenásť hodín, a nie osem a pol, ako hovoril sprievodca. Ale ako vravím, nie sme trénovaní.

Manžel s druhou dcérou dorazili asi polhodinu za mnou. Išiel krokom, rýchlosťou asi meter za minútu, ale tvrdil mi, že napriek tomu aj tak predbehol ešte dvoch ľudí, čo šli pomalšie ako on!
Neuveriteľné…

V ten deň boli na mňa všetci nahnevaní. Dcéry sa mračili, že napriek ťažkej túre nemajú fotografie. Mladšia dcéra mi povedala, že svoje deti nikdy nebude týrať takýmito túrami!

A manžel povedal, že som sa na neho v ťažkej životnej situácii „vybodla“ a že teraz bude každému hovoriť, ako som ho nechala samého a opusteného v lese.. A aj to každému už celé roky rozpráva 🙂

Napriek tomu dodnes spomíname na Trolltungu ako jednu z najkrajších túr a sme hrdí na to, že sme to aj my, netrénovaní jedinci, dali. „Pamätáte si to, to bola ale túra!“ vravíme hrdo.

A mladšia dcéra (tá, ktorá povedala, že ona svoje deti takto týrať nebude) sa ma nedávno pýtala, či nepôjdeme ešte raz.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

You may use these HTML tags and attributes:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>