Peru, Južná Amerika

O ceste do Peru som snívala celý život. Ešte v detstve totiž robil v Peru môj krstný otec ako diplomat, a doniesol mi odtiaľ jemný zlatý prívesok v tvare boha z peruánskeho obradného noža. Celé detstvo som si predstavovala túto tajomnú krajinu a verila, že sa raz do nej dostanem.

Po tom, ako mama predala moju retiazku do záložne,  a ja som ju už nikdy viac nevidela, mala som ďalší dôvod tam ísť. Chcela som si kúpiť takú istú. A v roku 2017 sa mi to aj podarilo.

A dobrodružstvo v Peru bolo veru úžasné:

  1. Najprv nás skoro zhodili z útesu: Pri jazde buginou cez púšť ​Atacama ​k pobrežiu Pacifiku si to náš šofér plnou rýchlosťou hnal k útesom nad morom, tesne pred nimi zabrzdil a na poslednú chvíľu sa otočil asi meter od útesu. Keď to urobil asi piatykrát s tým, že sa len snaží nájsť a ukázať nám kondora, začala som kričať, že ja žiadneho kondora vidieť nechcem, že si ho radšej vygooglim. Myslím, že ostatní mali zo mňa veľkú srandu. Ale ja proste  výšky nemusím 🙂 Inak to bolo skvelé: ​Autentické, takmer neturistické miesto s fotogenickými útesmi, kde sme videli úplne zblízka veľké tulene a dvihla som obrovský stavec z veľryby.
  2. Potom sme takmer umrzli: V kaňone Colca i na jazere Tititicaca bola poriadna zima, pretože sa nachádzajú vo veľkej nadmorskej výške a prišli sme koncom jesene (hoci v kaňone bolo mínus tri pod nulou, voda v kohútiku na dvore zamrzla, v izbách sa nekúrilo a v sprche tiekla len ľadová voda. Po pár dňoch z nás boli premrznuté cencúle, a to domáci nemali ani zimné kabáty 🙂
  3. Chceli nás zabiť veľkou nadmorskou výškou: Pri zájazde do Peru sme netušili, že sa budeme pohybovať vo veľkej nadmorskej výške, resp. sme netušili, že by to mohol byť problém. Avšak nad 3500 metrov nad morom začal mať manžel problém s dýchaním – neustále sa dusil, nemohol dýchať a myslela som si, že sú to jeho posledné chvíle. V meste Puno som od piatej rána zháňala kyslík, ktorý mu mal pomôcť, ale napriek tomu že tam boli tri lekárne s 24 hodinovou službou, ani jedna nebola otvorená. Nakoniec som ráno kyslík zohnala, ale aj tak mu nepomáhal, lebo ho bolo málo. Napokon mu poradili, že má spať posediačky, pretože vtedy sa mu nebudú pľúca tak zalievať vodou. Pri výškovej chorobe navyše človek trpí nespavosťou, takže okrem dusenia sa ešte asi šesť dní nespal, resp. len posediačky podriemkaval – napriek tomu všetko zvládol a prežil. Na jazere Titicaca sa dusil vo výške 4300 m.n.m, a autobusom sme raz stáli vo výške 5100 metrov nad morom.. To sme už ale všetci viac menej len pofučievali a sunuli sa krokom.
  4. Chceli nás zničiť náročnými túrami: Nikdy v živote som sa toľko nenachodila po kopcoch a rôznych túrach, ako v Peru.. Výstup do skalného mesta vo výške 3200 metrov, 12 kilometrová túra po stopách vláčika na Machu Picchu, zdolanie strmého a veľmi náročného Huyananapicchu (2720 m.n.m), prechádzka v Amazónii, a množstvo ďalších túr dokonale preverilo našu kondíciu.
  5. Zničili nás preletom nad tajomnými peruánskymi obrazcami: Varovali ma, že prelet nad obrazcami je trochu náročný a nie každý ho zvládne. No ale že ja by som ho nezvládla? Jasné, že som išla… Netušila som však, že piloti z dôvodu, aby sme si mohli urobiť dobrú fotku, naklonili lietadlo úplne na ľavý bok (aby mohli fotiť ľudia sediaci vľavo) a potom na pravý bok (aby mohli fotiť ľudia vľavo…) A tak to robili pri každom obrazci.. Neviem, koľko nám ich ukázali, ale asi pri desiatom môj žalúdok plával ako na vode. Kamoška, sediaca vedľa sa najprv smiala pri mojich zhrozených pohľadoch: ale nakoniec to bola ona, čo sa povracala. Na záverečnej fotke pózujeme pred lietadlom aj s jej sáčkom plným.. ehm.. čohosi.. v ruke..
  6. Nútili nás zjesť morské prasa: Každý vie, že obľúbenou potravou Peruáncov je morské prasiatko. A tak sme boli donútení jedno zjesť. Bolo tak maličké, že som z neho mala asi centimetrík, takže ani vlastne neviem, ako presne chutilo. V duchu som sa mu veľmi ospravedlňovala, ale ako mi bolo povedané: nemôžete byť v Peru a neochutnať morské prasa..

Directory

Find More  

Articles

Find More  

Fakultatívne výlety? Skúste tie s domorodcami

„Mnohé hotely a cestovné kancelárie ponúkajú na dovolenkách tzv. fakultatívne výlety za príplatok. Osobne sme pár z nich vyskúšali, ale nikdy nestáli za veľa. Najprv turistov zbierajú do autobusu z rôznych hotelov, a niekedy to trvá pekne dlho – aj dve hodiny. Potom, keď sú všetci poznávania chtiví turisti na palube, odvezú vás na miesto určenia, kde sa povinne sa odfotíte …

Continue reading